Silvestrovský dogtrekking, Pezinok – Bratislava, 31.12.2009
Na posledný deň v roku sme si s Petrou pripravili niečo špeciálne: absolvovať trasu z Pezinka na bratislavskú Patrónku cez Malé Karpaty skôr ako sa zotmie (baterku sme zabudli doma). Čo znamenalo 7:10 na vlak do Pezinka a potom už len po svojich. Ranné vstávanie bolo ťaživé, nehovoriac o tom, že nás všetci od tohto podniku odhovárali, mali sme totiž osláviť príchod nového roku na chate a vraj s nami nebude žiadna sranda.
Nakoniec sme teda vstali. Ja s výrazom „Bože, na čo som sa to zase dala“, Arisko s výrazom „Bože, kam ma to zase tak skoro ťahá.“ Dotackali sme sa na zastávku, tam sme už uvideli vysmiatu Peťu s rovnako vysmiatymi kóliami, no hneď nám bolo veselšie.
O pol ôsmej sme vystupovali z vlaku, trochu prekvapené, lebo Pezinok nás privítal snehovou nádielkou, o ktorej sme nemali ani tušenia. Ešte viac to prekvapilo moje topánky, síce boli trekové, nie však nepremokavé, takže premokli o pár minút. Nuž, čo sa dá robiť, posledná záchrana, mikroténové sáčky na trekové ponožky a nohu šup späť do topánky. Žiadna sláva, ale snáď to aspoň na chvíľu pomôže.
|
|
Pár prekvapení nám prichystala aj E8, čo je červeno značená Štefánikova magistrála a zároveň súčasť európskej, takpovediac turistickej diaľnice. Sneh na nej bol viac vlhký, asi preto, že medzitým vykuklo slniečko a lúče pošteklili nielen naše líca a ňufáčiky psov, ale aj snehovú pokrývku. Na viacerých miestach bola doslova potopa a nedalo sa inak, ako cez vodu čiastočne pokrytú snehom. Vyslala som psa, nech preskúma terén a podá hlásenie, kde sa dá stúpiť a neprepadnúť sa. Prvý prechod bol fajn, ďalšia nástraha bola horšia. Pes prešiel cez preložené polienko podozrivo v pohode, ale to, že mňa neudrží, už nenahlásil :-/. Do vody som nespadla vďaka mojej stabilite a poslušnosti psa, ktorý ak už nič nepovedal, tak aspoň poslúchol a nepotiahol, lebo to by som už isto skončila vo vode.
Niečo po dvanástej nasledovala cikpauza a papupauza. Cestou som zjedla niekoľko müsli tyčiniek, na „obed“ som si vybalila rožok s maslom a šunkou, Aris dostal kapsičku. Pár minút oddychu pre brušká psov a naše nohy skrátilo prudké ochladenie vody v topánkach. Cesta bola odvtedy dlhá a bola by hádam aj jednotvárna, keby sme ju celú nepredebatovali. Turistické tabuľky sme míňali jednu za druhou až sme narazili na Biely kríž. Už sme v Bratislave, ale zďaleka nie tam, kde by sme už rady boli. Na Kamzík sa nám už šliapať nechcelo, tak sme si to strihli cez Snežienku na Železnú a odtiaľ je kúsok na zastávku Patrónka, odkiaľ nás mala odviezť pohodlne až domov 21-tka.
Suma sumárum:
cca
