V sobotu 16.1.2010 bola na pláne dogforácka túra do Štiavnických vrchov, ktorú akčne zorganizovala Kikula s bíglom Bubom. Na Buba a celý výlet sme sa veľmi tešili, takže bolo jasné, že ideme. Trošku sme tŕpli, či nám vyjde odvoz, Majka nás v štichu nenechala, tak sme už o piatej sedeli nasáčkovaný v aute, smer Banská Štiavnica. Rozhodli sme sa ísť už v piatok popoludní, však nebudeme predsa v sobotu tak skoro vstávať, prespíme na chate a užijeme si trochu horskej romantiky.

Chatka, vlastne starší rodinný dom, učupený v krásnej prírode, všade naokolo les. Do chaty sme dorazili v pohode, bola už tma ako v rohu, takže sme museli urgentne vyriešiť dva veľmi aktuálne problémy: nájsť poistky a nahodiť elektrinu a zakúriť v piecke. To prvé sa podarilo pomerne rýchlo, to druhé napodiv, tiež, ak keď až po menších problémoch s kôlňou na drevo. Po tom, čo sme sa dozvedeli, že Skacenkin a Mackie prihlúply vlak meškal a nestihli prípoj, doslova sme zozeleneli, pretože nám bolo jasné, že im budeme musieť ísť v tme naproti. Našťastie ich vzal ochotný ujo taxikár. Uf.

Ráno sme vyrazili do Banskej Štiavnice. Pôvodný plán bol ísť po značke a byť o polhodinku na mieste stretnutia, ale akosi stroskotal vo chvíli, keď sme zistili, že turistický chodníček je zúfalo pokrytý ľadom, cesta dolu bude trvať minimálne dvakrát toľko (po zadku by trvala dvakrát menej :-P) a následne preto, že ideme síce k Štiavnici, ale zrazu sa od nej vzďaľujeme a vlastne ju obchádzame dookola. Nakoniec sme teda prišli s polhodinovým meškaním, to už nás tam čakala napoly zúfalá Kikula a Meddy v obavách, že sa na to všetci vykašlali a pôjdu samé. Nestalo sa tak :-). Medzitým sme sa na nám. Sv. Trojice stali miestnou atrakciou číslo 1, okoloidúci mohli obdivovať dvoch československých vlčiakov, šarpejku, nemeckého ovčiaka, jazvečíčku a dlhosrstú kóliu, dvoch bíglov, dve alaskanky a roztomilú malú čiernu kríženku.

Trasa nemala byť dlhá, ale začala dosť zhurta. Cesta posiata nepeknými kameňmi, zľadovatená, miestami sa zase tvoril potôčik, navyše nie zanedbateľné stúpanie. Netrvalo dlho a stratili sme značku, nakoniec sme demokraticky schválili, že ju ani hľadať nebudeme a vsadíme na starú dobrú improvizáciu, s čím ale nie všetci demokraticky súhlasili. Nakoniec sme narazili na náučný banský chodníček, kde som sa nebodaj mohla aj niečo zaujímavé dozvedieť. Aris bol iného názoru a pre úplne zbytočnú zastávku na čítanie náučnej tabule nemal žiadne pochopenie. Príroda, ktorá sa vtom pred nami rozprestrela, bola ako z rozprávky, ako namaľovaná. Všetky oči s úžasom zízali na tú nádheru a všetky hrdlá vzdychali od krásy. Skonštatovali sme svorne: „Tak tu by sa teda trénovalo!“

Nebola zima, svietilo slnko, mali sme skutočne ideálne počasie, ako stvorené na sobotňajšiu prechádzku so psami. Cestou sme sa zastavili u nás na chate na čaj, ale akosi sme sa usedeli, no a Kika už musela na autobus, takže ju niektorí išli odprevadiť na stanicu a niektorí sa zostali vyhrievať v chate. Arisko počas čajovej seansy zaspal, takže som sa trošku nedobrovoľne zaradila medzi otepľovačov. Večer ubehol ako voda, predebatovali sme všetky psíčkarsky relevantné témy od „čo robí môj pes a aký vlastne je“ až po nelichotivé ohováranie množiteľov a zlých majiteľov.

Na druhý deň sme zvolili niečo bližšie, poprechádzali sme sa v okolí chaty. Arisenko chcel behať, tak teda behajme, ale boli sme okríknutí, že motáme hlavu iným psov, tak sme teda dali ostatným náskok a behali sme pozadu.

Cesta domov bola OK, ale tuším trvala nejako dlhšie...